Keďže chcem počas svojho života navštíviť čo najviac miest, rozhodol som sa, že tohto roku navštívim Záhreb. Nie som ten typ cestovateľa, ktorý chce navštevovať len tie mainstreamové miesta, preto sa radšej motám po Balkáne, ako po iných polostrovoch. Do Záhrebu je to z Prešova podľa google asi 7 hodín. Na našej klasickej ceste Maďarskom nás najprv prekvapili kolóny a pomalá diaľnica okolo Balatonu. Už sme sa preľakali, že všetci Maďari idú tiež na Makarsku, čo by bol samozrejme problém. Našťastie šli všetci do Siófoku a preto sa cesta trošku uvoľnila. V Záhrebe to nebolo bohvie čo. Je to samozrejme len môj osobný názor, ale nič extra ma tam nezaujalo. Nemali sme na Záhreb nejako veľa času, ale akosi tam nebolo nič také čo by stálo za zmienku. Mesto je to relatívne moderné, no necítil som v ňom nič špeciálne, žiadnu takú tú klasickú atmosféru, ktorú by som si zapamätal – či už historickú, kultúrnu, modernú alebo akú. V takom Sarajeve či Belehrade som takú atmosféru cítil. Na druhej strane, tam aspoň nebolo cítiť to čo takmer po celom Skopje – ale to je už na inú tému. Takže Záhrebu by som asi nechal len týchto pár riadkov. Ale stále sa riadim heslom – 1x vidieť ako 100x počuť. Išli sme ďalej na juh. Cesty boli relatívne plné, veď bola približne polka mesiaca august. Sú dve veci, ktoré ma nejako do Chorvátska nelákajú. Jednou z tých vecí sú ceny. Samozrejme, že teraz budem vyzerať ako zadudraný Slovák : ), ale ja už len čakám, kedy v tom Chorvátsku spoplatnia ešte aj piesok na pláži. Drahé diaľnice, spoplatnené sprchy na pláži, ceny ubytovania sú už na úrovni top stredísk západnej Európy, ale na druhej strane, nezdajú sa mi tam tie služby vôbec adekvátne. No aby som nezabudol – druhá vec ktorá ma neláka do Chorvátska je z môjho pohľadu nestabilné počasie. Aj tohto roku nám pani domáca povedala, že sezóna sa začala v auguste. Ľutujem tých, čo tam šli koncom júna, či v júli, a presedeli dovolenku na izbe, pretože som tam tak bol už v minulosti aj ja. Čo je ale treba povedať, je to že Makarska je naozaj rušné stredisko. Naozaj to tam žije, a je to tam relatívne pekné. Problém je však napríklad aj to, že človek sa niekedy proste nezmestí na pláž, tak veľa ľudí tam je. Niektorí si na pláži nechávajú celý deň nejaké fiktívne uteráky, aby si držali miesto. Ale koniec koncov, bolo tam dobre. Využili sme aj ponuku raftingu. Najprv nám núkali za 50€ možnosť ísť raftovať na Neretvu do Bosny. To by bol určite zážitok, avšak nakoniec sme skončili na chorvátskej Cetine za polovicu. Celkom to odporúčam, bolo to dobré. Dosť k Makarskej. Cestou späť sme šli do spomínanej Ľubľany . Bola to dlhá cesta. Google to vypočítal na cca 6 hodín. Nám to trvalo cca 14. Najprv boli kiliometrové kolóny hneď v Makarskej, ktoré sme sa pokúsili obísť takmer cez samotný kopec Sveti Jure – ale nejako nám to nepomohlo. Šli sme asi 4 km hore a potom asi 4 km dole. No žiaľ, obehli sme asi len 1500 metrov kolóny, ale čo už. Potom, keď sme už boli na diaľnici, nejako to tam nešlo podľa našich predstáv. Preto sme si povedali, že to skúsime po pobreží. Ťažko povedať, či to bola chyba, ale bola to každopádne zapamätania hodná cesta. Pretože to, že tam boli vkuse 30tky až 50tky, to sa nejako prežiť dalo. Ale to, že sme boli asi v 20 km kolóne kvôli dvom semaforom v stredisku „Novi Vinodolski“, to nás celkom nahnevalo. Za 3 hodiny prejsť asi 20 km (Senj-Novi Vinodolski), to bol výkon. Samozrejme, bolo to naše rozhodnutie a aspoň sme ušetrili nejakých 30 eur za mýto. Keď sme si už mysleli, že sme z toho vonku, tak sme sa dostali do kolóny kvôli mýtu pred hraničným strediskom Rupa. Bola tam asi 5 km kolóna kvôli mýtu – 1 euro – slovom jedno euro.
Takže konečne nám už nič nestalo v ceste na našej ceste do Ľubľany. Bolo to celkom pekné mesto. Nemalo z môjho pohľadu nejako veľa atrakcií, ale mne sa zdalo také kultúrne živé. Tú spomínanú atmosféru tam celkom bolo cítiť. Pouličný bas gitarista, orchester na ulici, dobové kroje, trh so starožitnosťami. Bolo to tam celkom pekné a aj celkom lacné. Boli sme aj hore na ľubľanskom hrade, ale tam to bolo skôr komerčné, ako historické, ale nevadí.
Na záver dodám už len jednu zaujímavosť. Cestou do Chorvátska šiel kamarát na druhom aute cez Bosnu. Nenechal sa odradiť záplavami, ani článkami o tom, že tam obchádzky po povodniach vedú cez mínové polia. Ak nepočítam nejakú hodinu či dve, mal oveľa lepšiu a lacnejšiu cestu. Kilometrovo to bolo menej, benzín bol lacnejší a neplatil mýto. Takže to len tak po mimo, že ja som tiež naskočil na tie (nechcem byť konšpirátor, ale ktovie kým platené : ) ) články o zosunutých a zasypaných cestách v celej Bosne. To je na dnes všetko.
